
Reinkarnácia
Žijeme viac ako raz?
Žijeme len raz? Už tritisíc rokov ľudia na celom svete rozprávajú, že duša sa vracia. Veria tomu hinduisti a budhisti, verili tomu Pytagoras a Platón, druidi, kabalisti, Juliusz Słowacki aj Henry Ford. V 20. storočí začal psychiater Ian Stevenson zapisovať výpovede detí, ktoré rozprávajú o „predchádzajúcom živote“. Zhromaždili sme tu najslávnejšie príbehy, to, čo sa v nich preverilo, aj to, čo hovoria kritici.
V číslach
- ok. 26% Poliakov deklaruje vieru v reinkarnáciu (CBOS, 2012)
- 33% dospelých Američanov verí v reinkarnáciu (Pew Research Center, 2018)
- ponad 2500 prípadov detí v archíve Virgínskej univerzity (Division of Perceptual Studies)
- 2–7 lat v tomto veku deti zvyčajne hovoria o „predchádzajúcom živote“ (I. Stevenson, J. Tucker)
Príbehy ľudí
Shanti DeviIndia · 1926–1987
James LeiningerUSA · ur. 1998
Ryan HammonsUSA · ur. 2004
Dvojičky PollockovéAnglicko · ur. 1958
Omm SetyAnglicko a Egypt · 1904–1981
Imad ElawarLibanon · ur. 1958
Swarnlata MishraIndia · ur. 1948
Cameron MacaulayŠkótsko · ur. ok. 2000
Nájdenie dalajlámuTibet · 1933–1940
Bridey MurphyUSA · 1952–1956
Generál George PattonUSA · 1885–1945
Henry FordUSA · 1863–1947
Juliusz SłowackiPoľsko · 1809–1849
Pytagoras a šteniatkoGrécko · VI w. p.n.e.
Edgar CayceUSA · 1877–1945Putovanie myšlienky svetom
India: koleso sansáry (od cca 8.–6. stor. pred n. l.)
Najstaršie isté texty o putovaní duše sú indické upanišády. Učia, že pravé „ja“, átman, nezomiera spolu s telom, ale prechádza do nového. V akom tele sa znovu narodí, závisí od karmy, teda dôsledkov dávnych činov.
Tento kolobeh zrodenia a smrti sa volá sansára. Cieľom vôbec nie je vracať sa čo najdlhšie, ale oslobodiť sa z kolesa. Hinduisti toto oslobodenie nazývajú móksha. Rovnakú myšlienku, každé po svojom, prevzali aj džinizmus a sikhizmus.
„Ako človek odhodí obnosené šaty a oblečie si nové, tak duša opúšťa opotrebované telá a vstupuje do nových.”
Bhagawadgita 2,22
Budha a Tibet (od V w. p.n.e.)
Budha prijal indickú myšlienku znovuzrodenia, ale zmenil ju. Učil, že neexistuje trvalá, nemenná duša, ktorá by preskakovala z tela do tela. Znovuzrodí sa skôr prúd príčin a následkov, ako plameň prenesený z jednej sviečky na druhú.
Texty rozprávajú, že v noci prebudenia si Budha spomenul na mnohé svoje predchádzajúce životy. Tibeťania rozvinuli náuku o bardo, stave medzi smrťou a novým zrodením, ktorý má trvať až štyridsaťdeväť dní. Odtiaľ pochádza takzvaná Tibetská kniha mŕtvych, ktorá sa číta pri zosnulom. Z Tibetu pochádza aj tradícia tulku, teda rozpoznávania učiteľov, ktorí sa znovuzrodili. Najslávnejší z nich je dalajláma.
„Počiatok tejto púte sa nedá objaviť. Nevidno prvý bod, od ktorého bytosti, zahalené nevedomosťou, putujú a kolujú.”
Samjutta Nikája 15,3 (voľný preklad)
Egypt: mýtus, ktorý nebol egyptský (Herodot, V w. p.n.e.)
Grécky historik Herodotos napísal, že práve Egypťania ako prví učili, že duša po smrti postupne vstupuje do zvierat a po troch tisíc rokoch sa vracia do ľudského tela.
Egyptológovia dnes hovoria priamo, že ide o omyl. Egypťania verili v posmrtný život, v Usirisov súd a v to, že duša ba môže nadobúdať rôzne podoby, ale nie v ďalšie pozemské vtelenia. Herodotos im najpravdepodobnejšie pripísal presvedčenia svojich krajanov, pytagorejcov.
„Egypťania ako prví hlásali, že ľudská duša je nesmrteľná a že keď telo zomrie, vstúpi do iného stvorenia, ktoré sa práve rodí.”
Herodot, Dejiny II, 123
Grécko: Pytagoras a Platón (6.–4. stor. pred n. l.)
V Grécku sa putovanie duší nazývalo metempsychóza. Hlásali ju orfici a Pytagoras, ktorý si vraj pamätal svoje dávne vtelenia a z toho dôvodu nejedol mäso.
Najkrajšie to opísal Platón. V „Štáte“ rozpráva mýtus o Erovi, vojakovi, ktorý padol v bitke a po dvanástich dňoch ožil na pohrebnej hranici. Er videl, ako si duše samy vyberajú svoj ďalší život. Orfeus si vybral život labute, Aiás leva a Odysseus, unavený slávou, pokojný život obyčajného človeka. Potom duše pili vodu z rieky Zabudnutia a zabúdali na všetko. Platón tiež zastával názor, že učenie je v podstate rozpomínanie sa na to, čo duša už vedela.
„Nezvolí vás boh, ale vy sami si zvolíte svoj osud. Vina je na strane toho, kto volí, boh je bez viny.”
Platón, Štát X, 617e
Druidi a Kelti (I w. p.n.e.)
Gaius Iulius Caesar, ktorý dobýjal Galiu, zapísal, že druidi učia, že duše nezanikajú, ale po smrti prechádzajú do iných tiel. Zastával názor, že vďaka tomu sa keltskí bojovníci nebáli smrti.
Je to správa nepriateľa, zapísaná Rimanom, a samotní druidi nezapísali nič. Historici sa škriepia, či ich Caesar správne pochopil, alebo či ich náuku prispôsobil známym myšlienkam Pytagora.
„Predovšetkým chcú presvedčiť, že duše neumierajú, ale po smrti prechádzajú z jedných do druhých. Zastávajú názor, že to najviac podnecuje k odvahe, pretože mizne strach zo smrti.”
Gaius Iulius Caesar, O vojne v Galii VI, 14
Slovania: stopy a dohady (pred 10. stor. a v ľudovej pamäti)
Dávni Slovania nezanechali vlastné písomnosti, preto nevieme s istotou, či verili v návrat duše. Máme iba stopy. Deťom sa dávali mená zosnulých starých rodičov a na Dziady sa pre duše predkov pripravovalo jedlo, teplo a otvorené dvere. Niektorí etnológovia v tom vidia vieru, že predok sa môže vrátiť v rode.
Je to však hypotéza, nie istota. Rovnako dobre môžu také zvyky vyjadrovať jednoducho pamiatku na zosnulých a vieru, že duše navštevujú dom. Čestne treba povedať, že mnohé súčasné príbehy o „slovanskej reinkarnácii“ sú dodatky bez prameňov.
„Tma všade, ticho všade, čo to bude, čo to bude?”
Adam Mickiewicz, Dziady, časť II, obrad privolávania duší
Kabala: gilgul (od 12. stor., rozkvet v 16. stor.)
V židovskej mystike sa putovanie duše nazýva gilgul, čiže „kotúľanie sa“. Spomína ho Zohar a rozvinul ho veľký kabalista Izák Luria zo Safedu. Jeho žiak Chaim Vital túto náuku zapísal v „Bráne vtelení“.
Podľa kabaly sa duša vracia, aby napravila to, čo nestihla, a dokončila svoju úlohu. Tento proces nápravy sa nazýva tikkun. Myšlienku gilgulu prevzali aj chasidi, i na poľských územiach, a dodnes sa objavuje v ich príbehoch.
„Duša sa môže vrátiť mnohokrát, kým nenaplní všetky prikázania a nenapraví to, čo pokazila.”
myšlienka z „Brány vtelení“ Chaima Vitala (zhrnutie)
Kresťanstvo: spor spred stáročí (3.–13. stor.)
Teológ Origenes z Alexandrie v 3. storočí učil, že duše existovali ešte predtým, než sa narodili. Nebola to ešte reinkarnácia, ale myšlienka jej blízka. V šiestom storočí boli názory jeho prívržencov odsúdené a Cirkev prijala, že človek žije na zemi raz, potom je súd.
V stredoveku vyznávali vieru v putovanie duší katari v južnom Francúzsku, uznaní za heretikov. Dnešné učenie katolíckej cirkvi hovorí jasne, že reinkarnácia neexistuje. Napriek tomu, ako ukazujú výskumy, časť poľských katolíkov v ňu verí.
„Ľuďom je ustanovené raz zomrieť, a potom súd.”
List Hebrejom 9,27
Islam a Drúzovia (od 11. stor.)
Väčšina moslimov reinkarnáciu odmieta, pretože Korán hovorí o jednom živote a o zmŕtvychvstaní. Výnimkou sú Drúzovia z Libanonu, Sýrie a Izraela. Veria, že duša sa znovuzrodí hneď po smrti v novonarodenom dieťati.
Preto sa v drúzskych dedinách k deťom, ktoré hovoria o predchádzajúcom živote, pristupuje úplne vážne. Práve tam našiel Ian Stevenson jeden zo svojich najslávnejších prípadov, chlapca menom Imad.
„Zomrieť je ako vymeniť si košeľu.”
obrazné vyjadrenie Drúzov („výmena košele“)
Afrika, Arktída, Amerika (tradície živé dodnes)
U Jorubov v Nigérii môže chlapec dostať meno Babatunde, čiže „otec sa vrátil“, a dievča Yetunde, „matka sa vrátila“. Inuiti veria, že spolu s menom zosnulého prechádza na dieťa časť jeho duše.
Tlingiti z Aljašky rozprávali, že pred smrťou oznamovali, v ktorom príbuznom sa vrátia, a ukazovali znamienka, podľa ktorých ich majú spoznať. Stevenson takéto prípady skúmal na Aljaške v šesťdesiatych rokoch.
„Babatunde: otec sa vrátil.”
meno v jazyku joruba
Západ objavuje reinkarnáciu (19.–21. stor.)
Na Západe ideu reinkarnácie v 19. storočí rozšírili teozofi, predovšetkým Helena Blavatská a neskôr Rudolf Steiner. V Poľsku písal o putovaní ducha Juliusz Słowacki.
V 20. storočí sa téma dostala do kníh o hypnotickej regresii, do kina aj do vedeckého výskumu. Dnes podľa prieskumov verí v reinkarnáciu každý tretí Američan a každý štvrtý Poliak, často popri kresťanskej viere.
„Teóriu reinkarnácie som prijal, keď som mal dvadsaťšesť rokov. Práca by bola zbytočná, keby sme skúsenosti jedného života nemohli využiť v ďalšom.”
Henry Ford, San Francisco Examiner, 1928
Čo sa skúmalo
Ian Stevenson bol uznávaný psychiater, vedúci psychiatrickej kliniky na Virgínskej univerzite. V roku 1961 odišiel do Indie preveriť výpovede detí, ktoré hovorili o predchádzajúcom živote, a venoval sa tomu až do smrti v roku 2007. Cestoval do Indie, na Srí Lanku, do Libanonu, Turecka, Barmy, na Aljašku aj do Európy. V jeho práci pokračuje psychiater Jim Tucker.
Stevenson nikdy netvrdil, že reinkarnáciu dokázal. Svoju prvú knihu opatrne nazval „Dvadsať prípadov naznačujúcich reinkarnáciu“. Hľadal iné vysvetlenia, ako podvod, náhodu či zachytené rozhovory, a opisoval, keď sa žiadne z nich nehodilo.
Čo sa opakuje v prípadoch detí
Vek. Deti začínajú hovoriť o predchádzajúcom živote zvyčajne medzi druhým a štvrtým rokom a prestávajú okolo šiesteho, siedmeho roku.
Násilná smrť. V archíve Virgínskej univerzity zomrelo približne sedem z desiatich opisovaných „predchádzajúcich osôb“ náhle: pri nehode, vo vojne alebo následkom násilia.
Krátka prestávka. Medzi smrťou „predchádzajúcej osoby“ a narodením dieťaťa zvyčajne uplynul približne rok a pol.
Blizny. Stevenson opísal vyše dvesto prípadov, v ktorých materské znamienko alebo vrodená chyba dieťaťa mali zodpovedať rane zosnulého. Zozbieral ich v dvojzväzkovom diele „Reincarnation and Biology“ z roku 1997.
Strachy a hry. Deti sa často boja toho, čo malo zabiť predchádzajúcu osobu, napríklad vody alebo áut, a v hre napodobňujú jej povolanie.
Čo hovoria kritici
Kultúra. Najviac prípadov je tam, kde ľudia veria v reinkarnáciu. Rodina, ktorá v ňu verí, ľahšie priradí slová dieťaťa k nejakému zosnulému.
Pamäť dospelých. Slová dieťaťa sa len zriedka zapisovali skôr, než sa rodiny stretli. Spomienky svedkov sa po rokoch miešajú s tým, čo sa dozvedeli neskôr.
Kryptomnézia. Dieťa mohlo niečo počuť v televízii alebo od dospelých a zabudnúť, odkiaľ to vie. Klasickým príkladom je prípad Bridey Murphy.
Chýbajúci mechanizmus. Veda nepozná spôsob, ako by mohli spomienky prežiť bez mozgu a prejsť do iného tela. Filozof Paul Edwards v knihe „Reincarnation: A Critical Examination“ z roku 1996 zhromaždil najsilnejšie námietky.
„V tejto oblasti sú tri tvrdenia, ktoré si podľa mňa zaslúžia vážny výskum. Tretie z nich: že malé deti niekedy uvádzajú podrobnosti z predchádzajúceho života, ktoré sa po preverení ukážu ako správne a ktoré nemohli poznať inak ako prostredníctvom reinkarnácie.”
Carl Sagan, astronóm a skeptik, Svet strašený démonmi, 1995. Dodal, že ich vybral nie preto, že ich pokladá za pravdivé.
Ako by to mohlo fungovať?
Nikto nevie, ako by reinkarnácia fungovala, ak vôbec existuje. Tu sú najdôležitejšie nápady, od náboženských po vedecké. Všetky okrem posledného sú hypotézy, ktoré sa nepotvrdili.
Duša mimo tela (hipoteza). Najstaršia odpoveď: človek má nesmrteľnú dušu a telo je jej odev. Tak mysleli Platón, hinduisti a mnohí mystici. Veda to nevie ani dokázať, ani vylúčiť.
Mozog ako rádio (hipoteza). Psychológ William James sa v roku 1898 opýtal, či mozog naozaj vytvára vedomie. Možno ho len prijíma a prepúšťa, ako rádio signál. Keď sa rádio pokazí, vysielanie pokračuje ďalej. K tejto myšlienke sa dnes hlásia Jim Tucker a časť výskumníkov klinickej smrti.
Prúd bez duše (hipoteza). Budhisti sa domnievajú, že neprechádza žiadne stále „ja“, iba reťaz príčin a následkov, karma. Tak ako plameň preskakuje zo sviečky na sviečku: nie je ten istý, ale nie je ani celkom iný.
DMT ako brána (hipoteza). Rick Strassman predpokladal, že mozog pri narodení a smrti uvoľňuje DMT, a to otvára stav, v ktorom vedomie opúšťa telo alebo doň vstupuje. U ľudí chýbajú dôkazy.
Pamäť v poli (hipoteza). Biológ Rupert Sheldrake tvrdí, že spomienky nie sú uložené v mozgu, ale v „poliach“, s ktorými sa mozog spája. Dieťa by sa potom mohlo „naladiť“ na pamäť niekoho zosnulého. Väčšina vedcov túto teóriu odmieta.
Psychologické vysvetlenie. Názor väčšiny vedcov: spomienky bývajú v mozgu a zanikajú spolu s ním. Výpovede detí sa dajú vysvetliť predstavivosťou, započutými rozhovormi, nevedomými nápoveďami dospelých a náhodnými zhodami.
Knihy, o ktorých sa hovorí
Putovanie duší
Michael Newton, 1994 (Journey of Souls)
Americký hypnoterapeut opísal sedenia, v ktorých ľudia v hlbokej hypnóze nerozprávali o predchádzajúcich životoch, ale o čase medzi nimi. Podľa týchto výpovedí duša po smrti opúšťa telo, stretne sprievodcu, vráti sa do svojej „skupiny duší“, predstúpi pred radu starších a sama si vyberie ďalší život a telo. Newton tvrdil, že opisy tisícov klientov boli prekvapivo zhodné. Pokračovaním je „Destiny of Souls“ (Osud duší).
Čo na to hovoria výskumy: Správy z hypnózy sa nedajú overiť. Zhoda príbehov môže vyplývať z toho, ako hypnotizér viedol sedenia a aké otázky kládol.
DMT. Molekula duše
Rick Strassman, 2000 (DMT: The Spirit Molecule)
Psychiater z Univerzity v Novom Mexiku viedol v rokoch 1990–1995 prvý po dvadsiatich rokoch schválený výskum psychedelickej látky DMT v USA. Dobrovoľníci opisovali zážitky podobné klinickej smrti: tunel, svetlo, stretnutia s bytosťami. Strassman vyslovil odvážnu hypotézu, že epifýza v mozgu môže vylučovať DMT v okamihu narodenia a smrti, akoby otvárala dvere duše. Všimol si aj, že epifýza sa u embrya stáva viditeľnou okolo štyridsiateho deviateho dňa, a práve tak dlho podľa Tibeťanov trvá putovanie duše cez bardo.
Čo na to hovoria výskumy: Sám autor to nazýval špekuláciou. V roku 2019 vedci zistili DMT v mozgoch potkanov a jeho hladina rástla po zastavení krvného obehu. U ľudí neexistuje dôkaz, že epifýza vytvára DMT v množstve, ktoré by mohlo vyvolať takéto zážitky. DMT je v Poľsku nelegálne a nenabádame na žiadne pokusy.
Mnoho životov, mnoho majstrov
Brian Weiss, 1988 (Many Lives, Many Masters)
Psychiater z Miami opísal pacientku Catherine, ktorá si v hypnóze mala spomenúť na desiatky dávnych životov, od starovekého Egypta po 20. storočie. Jej strachy mali slabnúť, keď objavovala ich „zdroj“ v predchádzajúcich vtelenia. Medzi životmi odovzdávala slová „majstrov“, duchovných učiteľov. Kniha sa predala v miliónoch výtlačkov a spopularizovala regresiu.
Čo na to hovoria výskumy: Nikto nezávisle neoveril Catherinine životy. Psychológovia pripomínajú, že v hypnóze ľahko vznikajú presvedčivé, ale falošné spomienky.
Dvadsať prípadov naznačujúcich reinkarnáciu
Ian Stevenson, 1966 (Twenty Cases Suggestive of Reincarnation)
Najdôležitejšia výskumná kniha v tejto oblasti. Stevenson opisuje deti z Indie, Srí Lanky, Brazílie, Aljašky a Libanonu, vrátane Imada Elawara a Swarnlaty Mishrovej. Pri každom prípade uvádza, čo dieťa povedalo, čo overil a aké sú iné možné vysvetlenia.
Čo na to hovoria výskumy: Napísaná opatrne, vedeckým jazykom. Aj kritici uznávajú, že Stevenson bol dôkladný, hoci nesúhlasia s jeho závermi.
Život pred životom
Jim B. Tucker, 2005 (Life Before Life)
Stevensonov nástupca na Univerzite vo Virgínii sumarizuje štyridsať rokov výskumu detí. V druhej knihe, „Return to Life“ z roku 2013, opisuje americké prípady, vrátane Jamesa Leiningera a Ryana Hammonsa, a navrhuje vlastnú hypotézu: že vedomie môže byť niečím základným, a nie produktom mozgu.
Čo na to hovoria výskumy: Je to filozofická hypotéza, nie výsledok pokusu. Tucker sám píše o slabinách prípadov.
Život po živote
Raymond Moody, 1975 (Life After Life)
Lekár zozbieral správy ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Práve on spopularizoval názov „zážitok blízky smrti“: vyjdenie z tela, tunel, svetlo, stretnutie so zosnulými blízkymi a prehľad života. Kniha nehovorí priamo o reinkarnácii, ale otvorila na Západe otázku, čo sa deje s vedomím v okamihu smrti.
Čo na to hovoria výskumy: Samotné zážitky sú dobre zdokumentované a skúmajú sa dodnes. Spor sa týka toho, či ide o dôkaz života po smrti, alebo o reakciu umierajúceho mozgu.
Tibetská kniha mŕtvych
tibetská tradícia, 14. stor., preklad 1927 (Bardo Thödol)
Text, ktorý sa zosnulému číta štyridsaťdeväť dní. Vedie ho cez bardo: najprv jasné svetlo, potom mierne a hrozivé vízie, až po výber nového lona. Učí, že všetky tieto obrazy sú projekciou mysle a že ich rozpoznanie prináša oslobodenie. Na Západ sa dostal v roku 1927 vďaka prekladu Evansa-Wentza a čítal ho okrem iných aj Carl Gustav Jung.
Čo na to hovoria výskumy: Je to náboženský text, nie správa, ktorú by bolo možné overiť. Jeho obrazy prekvapivo pripomínajú opisy z kníh Moodyho a Strassmana.
Hypnotická regresia: pozor
Hypnotická regresia spočíva v tom, že hypnotizér vedie človeka „späť“, do detstva a potom k údajným predchádzajúcim životom. Slávnymi sa stali knihy amerického psychiatra Briana Weissa, napríklad „Mnoho životov, mnoho majstrov“ z roku 1988.
Výskumy psychológov sú tu však jednoznačné. Kanadský psychológ Nicholas Spanos ukázal v deväťdesiatych rokoch, že „predchádzajúce životy“ rozprávané v hypnóze sa prispôsobujú tomu, čo hypnotizér naznačil pred sedením. Hypnóza nezlepšuje pamäť, zato zvyšuje istotu pri falošných spomienkach. Ľudia v regresii často pliecajú historické fakty a prekvapivo veľa z nich „bolo“ Kleopatrou alebo rytierom.
Preto je regresia zaujímavý zážitok a občas býva zdrojom náhľadu do seba, ale nie je dôkazom reinkarnácie. Ak niekto prežíva ťažké emócie, je lepšie hľadať pomoc u psychológa alebo psychoterapeuta s oprávnením.
Zaujímavosti
Odkiaľ to slovo pochádza. „Reinkarnácia“ pochádza z latinčiny a znamená „opätovné vtelenie“, doslova „opätovný vstup do tela“. Gréci hovorili metempsychóza, teda „prechod duše“.
Čína a úradné vtelenia. V roku 2007 čínsky úrad pre náboženské záležitosti vydal predpisy, podľa ktorých rozpoznanie znovuzrodeného tibetského lámu vyžaduje súhlas štátu.
Rieka Zabudnutia. U Platóna duše pred novým životom pijú vodu z rieky Zabudnutia. Odtiaľ dodnes hovoríme o „pohrúžení do zabudnutia“ a Gréci nazývali túto rieku Léthé.
Štyridsaťdeväť dní. V tibetskej tradícii zosnulý prechádza bardom až štyridsaťdeväť dní. Počas tohto času sa rodina modlí a číta mu texty.
Dalajláma oznamuje. V júli 2025 XIV. dalajláma oznámil, že po jeho smrti bude inštitúcia dalajlámu pokračovať a jeho nástupcu určí jeho vlastná nadácia.
Znamienka Tlingitov. Tlingiti z Aljašky pred smrťou ukazovali príbuzným znamienka, podľa ktorých ich mali spoznať v novom dieťati. Stevenson opísal niekoľko takýchto prípadov.
Nerozhodujeme, či reinkarnácia existuje. Veda ju nepotvrdila ani nevylúčila a čestní výskumníci na oboch stranách hovoria o „prípadoch naznačujúcich“, nie o dôkazoch. Pri každom príbehu oddeľujeme to, čo sa dá overiť v dokumentoch, od výpovedí a od legendy. Píšeme s rešpektom k veriacim aj neveriacim.
Najčastejšie otázky
Je reinkarnácia dokázaná?
Nie. Existujú prípady, ktoré výskumníci nazývajú „naznačujúce reinkarnáciu“, ale žiadny nie je dôkazom, ktorý by presvedčil vedu. Nie je ani dôkaz, že reinkarnácia neexistuje.
Kto skúmal reinkarnáciu vedecky?
Najznámejší je psychiater Ian Stevenson z Virgínskej univerzity, ktorý od roku 1961 do roku 2007 zbieral výpovede detí z celého sveta. V jeho práci pokračuje Jim Tucker a na Islande to skúmal Erlendur Haraldsson.
Koľko Poliakov verí v reinkarnáciu?
Podľa prieskumu CBOS z roku 2012 približne jedna štvrtina Poliakov, často popri kresťanskej viere.
Ktoré náboženstvá veria v reinkarnáciu?
Hinduizmus, budhizmus, džinizmus, sikhizmus, Drúzovia, časť prúdov kabaly a mnohé tradičné národy. Verili v ňu aj Pytagoras, Platón a podľa Caesara aj druidi.
Ukazuje hypnotická regresia predchádzajúce životy?
Výskumy ukazujú, že v hypnóze ľahko vznikajú falošné spomienky, ktoré sa zdajú veľmi pravdivé. Najslávnejším príkladom je prípad Bridey Murphy, vysvetlený kryptomnéziou.
V akom veku deti hovoria o predchádzajúcom živote?
Zvyčajne začínajú medzi druhým a štvrtým rokom života a okolo šiesteho, siedmeho roku prestávajú a často zabúdajú.
Zdroje
- Division of Perceptual Studies, University of Virginia
- Psi Encyclopedia, Society for Psychical Research
- Stanford Encyclopedia of Philosophy
- Encyclopaedia Britannica: Reincarnation
- Pew Research Center, 2018: Beliefs about the afterlife
- CBOS, Wiara i religijność Polaków, 2012
- Wolne Lektury: Platon, Mickiewicz, Słowacki