Gaia, prvá matka
V Hesiodovej „Theogónii“ (okolo roku 700 pred n. l.) sa Gaia vynára hneď po Chaose. Sama rodí Urána, teda nebo, a s ním titánov. Gréci v nej videli matku všetkého živého.
Najstaršia mágia bola mágiou prírody. Ľudia verili, že Zem je živá matka: rodí rastliny a zvieratá, živí všetko, čo žije, a na konci prijíma zosnulých. Gréci ju nazývali Gaia, východní Slovania hovorili o Matke vlhkej zemi. Stromy, pramene, kamene a háje mali svojich duchov a ročné obdobia určovali rytmus obradov.
V Hesiodovej „Theogónii“ (okolo roku 700 pred n. l.) sa Gaia vynára hneď po Chaose. Sama rodí Urána, teda nebo, a s ním titánov. Gréci v nej videli matku všetkého živého.
Kamenná figúrka ženy spred približne 30 tisíc rokov, nájdená v Rakúsku v roku 1908. Niektorí bádatelia vidia v takýchto figúrkach symbol plodnosti alebo Matky Zeme. Ich skutočný význam zostáva záhadou.
Mokoš bola jedinou bohyňou v panteóne, ktorý knieža Vladimír postavil v Kyjeve v roku 980. Spájala sa so zemou, vlhkosťou, praním priadze a ochranou žien. Východní Slovania uctievali aj Matku vlhkú zem a prisahali na ňu.
Slovania a Baltovia uctievali bohov nie v chrámoch, ale často v posvätných hájoch. Stredovekí kronikári písali, že v nich nebolo dovolené rúbať stromy. Slovo „háj“ sa dodnes skrýva v názvoch mnohých poľských obcí.
Plínius Starší opísal, ako galskí druidi v bielych rúchach zrezávali imelo z duba zlatým kosákom. Dub bol pre nich posvätným stromom a imelo, ktoré na ňom rástlo, platilo za dar nebies.
15. augusta sa v Poľsku svätia kytice z byliniek, obilia, kvetov a ovocia. Verilo sa, že nadobúdajú liečivú moc a šalvia schovaná pod strechou chráni dom pred zlom. Tak sa staré obrady prírody zachovali v novej podobe.
V 70. rokoch 20. storočia James Lovelock a Lynn Margulis navrhli pozerať sa na Zem ako na jeden samoregulujúci sa systém: život mení zloženie vzduchu, podnebie a oceány. Názov „Gaia“ Lovelockovi navrhol spisovateľ William Golding. To je už veda, nie mágia, ale sen o živej Zemi sa vrátil v novej podobe.
V Hesiodovej „Teogónii“ Gaia sama rodí nebo, hory a more. Podľa mýtu jej patrila najprv delfská veštiareň, kým ju neprevzal Apolón.
Rimania uctievali Tellus, Matku Zem. 15. apríla slávili Fordicidia, sviatok, ktorý mal zaistiť úrodnosť polí a stád.
Východní Slovania uctievali vlhkú Matku Zem. Prisahali na ňu tak, že sa dotkli zeme alebo si položili hrudu drnu na hlavu.
Litovská bohyňa zeme. Kedysi jej obetovali chlieb a pár kvapiek piva a zem bozkávali ráno aj večer.
V severskej mytológii je Jörð, teda jednoducho „Zem“, matkou Thora, boha hromu.
V Rigvéde tvoria Prithiví, Zem, a nebeský otec Djaus dvojicu rodičov sveta.
Hou Tu, „Vládkyňa Zeme“. Cisári dynastií Ming a Čching prinášali obete zemi v pekinskom Chráme Zeme v deň letného slnovratu.
U ľudu Akan je to bohyňa zeme a plodnosti. V niektorých regiónoch sa vo štvrtok, v jej deň, tradične zem neobrába.
Matka Zem národov Ánd. August je jej mesiac: ľudia „kŕmia“ zem tak, že do nej zakopávajú jedlo, listy koky a chichu.
Zem, Papatūānuku, a Nebo, Ranginui, zotrvávali v objatí. Ich syn Tāne, boh lesov, ich oddelil, aby do sveta preniklo svetlo.
Slovania verili, že v prameňoch prebývajú duchovia. Kronikár Thietmar písal o svätom prameni Glomač pri Labe: keď sa naplnil obilím a žalúdkami, veštil mier a úrodu, a keď krvou a popolom, vojnu.
Dub, najmohutnejší strom lesa, bádatelia u Slovanov spájajú s Perúnom, bohom hromu; prameňov o tom je málo. Najslávnejší poľský dub, Bartek, rastie v Zagnańsku a má niekoľko stoviek rokov.
Lipu sadili pri domoch a kaplnkách, lebo platila za strom mierny a ochranný. Kochanowski v epigrame „Na lipu“ písal v jej mene: „Hosť, sadni si pod môj lístok a odpočiň si!“
Na Turíce sa domy a dvory ozdobovali zelenými vetvičkami, najčastejšie brezovými. Tento zvyk sa nazýval majenie; mal chrániť pred zlom a privolať úrodu.
Korene stromov sa spájajú s podhubím do mykorízy. V roku 1997 Suzanne Simard v časopise „Nature“ ukázala, že touto cestou môže medzi stromami prechádzať uhlík; časopis to na obálke nazval „Wood Wide Web“. Prehľad z roku 2023 však uznal, že dôkazov zo skutočných lesov je málo a obľúbené príbehy o stromoch, ktoré sa delia o potravu, ich výrazne predbiehajú.
Na dožinkách sa z posledných klasov pletie veniec. Posledný snop sa obklopoval úctou, lebo sa verilo, že skrýva silu úrody.
Včelári vydlabávali do živých stromov brlohy, teda dutiny pre divé včely. V roku 2020 bolo včelárstvo v brlohoch v Poľsku a Bielorusku zapísané na zoznam nehmotného dedičstva UNESCO.
Thietmar písal, že horu Ślęża uctievali pohania. Na jej svahoch stoja dávne kamenné sochy, okrem iného medveď a „dievča s rybou“, a vrchol obklopuje kamenný val.
Starí Slovania žili v rytme slnka. Najdôležitejšie sviatky pripadali na obdobie slnovratov a rovnodenností, keď príroda menila tvár.
Lúčili sa so zimou tak, že topili alebo páliť slamenú figurínu Marzanny a do dediny prinášali zelenú vetvu, tzv. gaik. Cirkev sa tento zvyk pokúšala zakázať už v stredoveku, a predsa prežil dodnes.
Zapaľovali sa vatry a skákalo sa cez oheň, dievčatá púšťali po vode venčeky a smelci hľadali v lese kvet papradia. Byliny zbierané v túto noc mali mať osobitnú moc.
Z posledných klasov sa uplietol veniec a niesol sa gazdovi. Posledný zväzok obilia sa niekedy nechával na poli a nazýval sa „prepelica“ alebo „brada“. Verilo sa, že sa v ňom ukrýva duch úrody.
Sviatok pamiatky na predkov, oslavovaný aj na jar. Dušiam nechávali jedlo a na rázcestiach zapaľovali ohne, aby sa mohli zohriať a trafiť domov. Adam Mickiewicz tento obrad zvečnil vo „Dziadoch“.
Po najdlhšej noci sa slnko začalo vracať. Chodilo sa po domoch s prianím úrody a v kúte izby sa stavala snoplina obilia. Mnohé z týchto zvykov prešli do Štedrého večera.
Toľko má Zem. Keby sme jej dejiny vtesnali do jedného dňa, človek by sa objavil niekoľko sekúnd pred polnocou.
Podpňovka tmavá v Modrých horách v Oregone zaberá približne 9 km² lesa. Je to jediný organizmus a jeho vek sa odhaduje na tisícky rokov.
Borovica osinatá z Kalifornie má viac ako 4800 rokov. Jej presné miesto sa drží v tajnosti, aby sa chránila.
V roku 1983 vytvorili Lovelock a Andrew Watson model Daisyworld: svetlé a tmavé margarétky udržiavali teplotu planéty takmer stálu, hoci jej slnko svietilo čoraz jasnejšie.
V roku 2008 Ekvádor ako prvá krajina zapísal do ústavy práva prírody a nazval ju Pacha Mama.
Oslavujeme ho 22. apríla. Prvý sa konal v USA v roku 1970 a vtedy vyšlo do ulíc približne 20 miliónov ľudí.
Pod každým krokom v lese bežia kilometre podhubia. Stromy spia, pijú, bránia sa a delia sa s hubami o cukor. Zostúp s nami pod zem.
V noci konáre brez klesajú až o približne 10 cm a ráno sa opäť dvíhajú. Vedci to zmerali laserovým skenerom vo Fínsku a Rakúsku.
Na Novom Zélande zrezaný peň stromu kauri stále žil. Susedné stromy s ním zrástli koreňmi a v noci mu posielali vodu.
Sadenice topoľa a javora rastúce vedľa poškodených susedov si samy posilňovali obranu. Signál pravdepodobne putoval vzduchom. Metódu tohto výskumu kritizovali, ale neskoršie práce potvrdili, že rastliny reagujú na prchavé signály poškodených susedov.
Huba, ktorú zbierame, je iba plodnica, ako jablko na jabloni. Väčšia časť huby žije pod zemou ako podhubie.
Hýfy podhubia majú približne 2–10 µm v priemere, čiže sú zhruba desaťkrát tenšie ako ľudský vlas.
V jednom grame lesnej pôdy môžu byť desiatky metrov hýf húb.
Huby sú bližšie príbuzné so zvieratami ako s rastlinami. Spolu so zvieratami patria do jednej veľkej vetvy života.
Mykoríza je dohoda koreňa s hubou. Strom odovzdáva cukry z fotosyntézy a huba prináša vodu, fosfor a dusík z miest, kam koreň nedosiahne.
Ektomykoríza: huba obalí koniec koreňa plášťom a preniká medzi bunky. Takto žijú hríby, kozáky, masliaky a muchotrávky so stromami našich lesov.
Arbuskulárna mykoríza: hýfy vchádzajú do vnútra buniek koreňa a tvoria tam stromčekovité štruktúry. Je to najbežnejší typ, má ho približne 72 % rastlín.
Suzanne Simard v časopise „Nature“ ukázala, že uhlík prechádzal cez podhubie z brezy do duglasky a tienená duglaska ho dostávala viac. Neskôr sa upozorňovalo, že netto prechádzalo len málo uhlíka a časť mohla prejsť cez pôdu, nie cez podhubie.
Paradajky prepojené podhubím posilňovali obranu, keď sa na susednú paradajku dostala choroba (alternarióza).
Bôb prepojený podhubím s rastlinou napadnutou voškami vytváral prchavé zlúčeniny, ktoré odpudzovali vošky a lákali ich nepriateľov.
Keď duglasku obžierali húsenice, sadenice borovice žltej v črepníkoch, ktoré s ňou boli prepojené, zvyšovali aktivitu obranných enzýmov.
Mykoríza je dobre preskúmaný fakt, potvrdený v tisíckach výskumov.
Predovšetkým huby, najmä tie spôsobujúce bielu hnilobu, dokážu úplne rozložiť lignín. Bez nich by sa les topil v odumretom dreve.
Tak to bolo v pokusoch v črepníkoch s paradajkami, bôbom a sadenicami stromov. V dospelom lese sa to nepreukázalo.
Prehľad z roku 2023 na to nenašiel žiadne recenzované dôkazy a staršie výsledky sa často prehnane citovali.
Elektrické impulzy v podhubí sa skladajú do vzorov. Výskumník ich prirovnal k približne 15–20 základným „slovám“, ale nikto nevie, či ide o jazyk.
Podpňovka tmavá v Modrých horách v Oregone je jeden organizmus na približne 9 km² lesa. Jej vek sa odhaduje na tisícky rokov.
Čarodejnícke kruhy rastú každý rok smerom von. Kruh pri Belforte vo Francúzsku má približne 600 m v priemere a viac ako 700 rokov.
Je to jedno. 29 rokov výskumu vo Švajčiarsku ukázalo, že spôsob zberu nezmenšuje budúce úrody.
V tom istom výskume šliapanie po opadanke výrazne zmenšovalo počet plodníc. Chodievaj po chodníkoch všade, kde sa dá.
Nejedlé a jedovaté huby sú tiež partnermi stromov. Nechaj ich na pokoji, les ich potrebuje.
Insignis, 2023
Otwarte, 2016
Podhubie nie je vidieť, ale dá sa doma pozorovať a spočítať.